Do prdele. Koniec septembra a prachy z leta nikde… A akože, kde som ich všetky dala. Touto otázkou som sa zapodievala už asi týždeň. Študovala som, takže som sa nemusela báť, že by som nemala čo jesť, ale zase ani doma sedieť nebolo bohviečo. Hľadaním brigády som sa však tiež nešla potrhať, keďže študentské heslo dáko bolo, dáko bude platilo na 100 percent. A na chľast a cigarety sa vždy nejakým zázrakom nájde.
Tak sme nejakým zázrakom našli pár korún a vybrali sa so spolužiačkami žúrovať. Znie to lepšie, ako sa len bohapusto ožrať. Objavili sme nový podnik, ktorý sme dovtedy nepoznali. Taký väčší pub s juke boxom a v piatky a soboty s dj-om, resp. púšťačom najlepšie na želanie, lebo niektoré piatky to inak nešlo, ale to som už vpredu.
S babami sme sa usadili, a keďže, keď sa stretne desať báb pokope, tak zábava je zaručená a drinky lietali jeden za druhým. Tak to tak aj dopadlo, alkohol stúpal do hlavy a klesal do močového mechúra. Ladne som sa postavila, že idem na toaletu, kam som sa aj chcela ako dáma odplížiť. Na moje nešťastie a následné šťastie, som zakopla o schodík. Ktorý debil ho tam naprojektoval nepochopím doteraz. Ako som sa tam rozpľasla ako žaba, zbadal to majiteľ toho podniku, ktorý hneď ku mne doletel, či som v poriadku. No samozrejme som bola, veď už čo by sa stalo ožratému (ešte bude jedna story, v ktorej si tiež pripomenieme, že ožratí prežijú všetko). Keď som sa ako tak pozviechala, išla som vykonať vytúženú potrebu a cestou späť som sa pristavila pri bare, aby som slušne poďakovala za pomoc pri dvíhaní sa a medzi rečou tresla, či nepotrebujú brigádničku. Majiteľ – inak volá sa Milo, si ma obzrel a vraví, že na piatok by niekoho skutočne potreboval. A bolo to tam. S vidinou peňazí som obetovala nočné párty s kamošmi, pričom som ani len netušila, že jedna obrovská párty práve začína. A keď vravím obrovská, tak myslím skutočne gigantická.