moznosapodari

Bol to jeden z tých piatkov, keď sa u nás neočakával žiadny nával, keďže študenti z mesta boli preč a vzhľadom na konečne celkom dobré počasie, sme predpokladali, že aj ostatní budú rozlezení po rodinách a chatách. Aj napriek tomu, že sme sa deň predtým dali s Mišou celkom slušne dole, plán bol vyraziť osláviť narodky. Veď 25, tak čo by sme to nezapili aj dva večery po sebe, veď to dáme… (naivne sme si mysleli).

Keďže nával sa konať nemal, robiť ostali Tomáš s Bibi, ktorá sa už celkom oťukala a tácka jej dzigla na zem len raz za večer. Možno tentokrát podá svoj výkon večera a v sobotu budeme zapíjať Bibin prvý večer bez rozbitého pohára, žartovala Miša ešte vo štvrtok večer, keď vládala piť víno prekladané domácou a borovičkou. (Tequila nebola L )

Takže piatok prebehol nasledovne. Ráno ešte asi zostatkový alkohol udržiaval celkom slušné naladenie na večerné hýrenie. Jedna hodina, cháles. Dve hodiny sladko spinkáme. Veď sme to aj potrebovali vzhľadom na spanie – nespanie poslednú noc. O šiestej sa zobúdzam. Kukám okolo seba, hučí len telka. Zapnem hodiny na nej a že päť. Vravím si fasa, ale to je ešte ok čas na prebratie. Prečmochcem sa do kuchyne, kukám ako teľa na mobil – šesť. No čo k tomu dodať, bolo mi jasné, že za dve hodiny sa nepreberiem, ak to teda vôbec dnes zvládnem. Konečne sa odniekade vynorí Miša (asi z hajzla veď, lebo ako po sprche naozaj nevyzerá). Tupo na mňa hľadí ako si zapaľujem preberaciu cigu a príde prvá osudová veta: „Chce sa ti?“ Teraz pre zmenu tupo hľadím ja na ňu: „Vyzerám na to?“, zamrmlem si a snažím sa nezaspať za stolom. Po pár minútovom spoločnom mlčaní, sme usúdili, že úplne bude stačiť, keď pôjdeme až o deviatej, dovtedy tie kruhy spod očí zmiznú aj samé. Voláme Ivet, že o deviatej. Aspoň sme počuli konečne navnadený hlas. Pol hodina rozjímania v kuchyni, ďalšia v šatníku, čo na seba, ďalšia v kúpeľni, čo so ksichtom, ďalšia, čo do etely s vlasmi. Fasa, pol hodina pri cige a úvaha, čo asi tak budeme piť. Výsledok úvahy žiadny a môžeme bežať na bus, vzhľadom na to, že ďalších niekoľko minúť sme strávili čumením do blba namiesto na hodiny. Výmena základných informácií, čo nové a konečne sme v meste.

Veľkomožne sme sa usadili a že teda, čo ideme piť. Nealko somariny sme zmietli zo stola, veď nebudeme vyzerať ako tri rúry a prvá voľba padla na miešané drinky, veď aspoň nebudeme cítiť chľast v nich. Po prvom kole sme usúdili, že treba ísť niekam, kde to bude žiť, aby sme sa dostali do nálady a začalo sa podobať na oslavu.

A tak sme šli. Do posledného baru v meste, kde sa ešte hralo aj niečo čo malo rytmus a dalo sa na to aj tancovať, aj si zahulákať. A to hulákanie bola jediná vec, čo sme tam mohli najbližšie dve hodiny robiť, keďže aj keď sme sa snažili hladinu alkoholu v krvi zvyšovať bublinkami, výsledok nebol podľa očakávaní. A tak sme po sebe kričali, dávali dole jednu fľašu za druhou, až konečne prišiel zlom a začalo to vyzerať na párty. Milana som už spomínala. Spoločný kamarát nás troch, ktorý vždy vyčarí úsmev na tvári. No neprišiel sám. S ním prišiel aj jeho kamoš Rišo. Vysoký, s vyholenou hlavou, s namakaným telom a s tým kamenným výrazom, keď neviete, čo si máte myslieť a o čom sa baviť. Ďalším prvkom, ktorý prispel k nálade bola naša partia z baru. Párty sa rozbehla a miestami to vyzeralo ako v psychiatrickej liečebni. Nejakým zázrakom sa mi podarilo prepiť do triezva, takže napriek všetkej zábave som bola nejakým spôsobom schopná uvažovať. A ako som sa tak bavila a sledovala zvyšok okolo mňa pomaly som zisťovala, že sa mi ten kamoš s kamenným výrazom začína páčiť. Tri hodiny srandičiek, kým mi dal prvú pusu. Dobrú pusu.

Pomedzi to Miša potrebovala dvíhať hladinu alkoholu v krvi nielen bublinkami, ale aj tequilou. Len na to aby sa poriadne zrúbala nemala vhodného parťáka. Ten čo s ňou aj začal tú tequilu piť sa stiahol, keď prišli známi a okolo Miši sa začal motať Jaro. Jaro bol celkom fešák, taký dobráčisko, len na to nešiel asi najlepším smerom, lebo vývoj konverzácie neviedol, k tomu čo by mal. A keď sa jej dakto nepáči, vieme, že s ním nebude strácať veľa času, veď čo ak by sa zjavil niekto lepší. Lenže v ten večer sa nezjavil.

Od toho večera sme si s Mišou povedali, že chvíľu by sme si mohli dať pauzu od chľastu. Teda veľmi sme si to nepovedali ani my, ale povedali si to naše peňaženky a bankové účty. A tak už mesiac sušíme, čo sa týka spoločenského života, ak za spoločenský život samozrejme nepovažujeme našu prácu, v ktorej je po Veľkej noci, tiež nejaké obdobie sucha.